Klientka prišla s plačom riešiť vzťah v rodine.
Hovorila, že už nevládze, že sa už cíti zrelá na psychiatra. Manžel odchádza pravidelne preč z domu, keď by sa mal venovať rodine a trávi čas vonku s priateľom, prichádza neskoro domov, nekomunikuje a nedá si ani dohovoriť. Akonáhle sa blíži na pretras riešenie situácie, nie je ochotný spolupracovať.
Upozornila som ju, že ak chce pozitívne riešiť siutáciu, bude sa musieť zmeniť ona. Pozrela na mňa nechápavými očami, prečo sa má zmeniť ona, keď jej robí problémy manžel!?
Základné kolá v ťukaní prebiehali čistením emócii, ktoré sa týkali jej reakcií. Uvoľnila sa a dokázala sa na problém pozrieť aj z iného pohľadu. Priznala, že očakáva od manžela uznanie, zblíženie a komunikáciu.
Vysvitlo, že uznanie jej chýba od malička. Matka ju nikdy nepochválila a vybavila si spomienku, keď ako školáčka vyupratovala celý byt a matka ju vyhrešila za utierku, ktorú nechala na kuchynskej linke. Obviňovala celý život matku za to, že bola na ňu prísna a nikdy ju za nič nepochválila, do všetkého jej presadzovala svoj názor a kritiku. Prešli sme bolestivým procesom ťukania emócií až po odpustenie sebe aj matke. Precítila obrovskú úľavu. Dohodli sme sa na druhom stretnutí. Odchádzala domov s rozhodnutím, že na manžela nebude vyvíjať žiadny nátlak a nechá udalostiam voľný priebeh.
Na druhom stretnutí znovu plakala. Scenár odchodu manžela z domu sa opakoval. Spýtala som sa jej, či naozaj chcela, aby manžel odišiel. Nechcela. Očakávala, že zostane. Chcela ho zase zadržať, ale bolelo ju to. Rozoberali sme situáciu, či by jej bolo príjemné, keby jej niekto stále dohováral a mentoroval ju. Pochopila, že sama premietala program svojej matky zo seba na manžela. Nechala som ju opísať, akú má jej manžel matku. Vysvitlo, že ona je verným zrkadlom svojej svokry. Jeho matka mu celý život chcela riadiť jeho život, neustále ho usmerňovala a kontrolovala, vynucovala si pozornosť a v poslednej dobe aj „vďaka“ chorobe takýmto spôsobom vydierala pozornosť u svojich detí. Klientka pochopila, že povahové črty svokry a jej samej sú úplne zhodné...hovorila, že vlasy sa jej dupkom stavajú na hlave, len čo pomyslí na to, že ona je ako manželova matka!
Ak chcela riešiť svoj život do šťastného pokračovania, potrebovala priškrtiť svoj ventil a darovať manželovi slobodu.
Pokračovali sme odťukaním bolestivých pocitov, ktoré ju ešte znepokojovali. Spolupracovala úplne ukážkovo, na konci sedenia sa začala usmievať a hovorila, že nevidí žiadny problém v tom, aby mu dovolila, nech koná podľa svojho rozhodnutia.
Niekoľko týždňov sa mi neozvala. Až zrazu poslala správu, že ani si nedokážem predstaviť, čo sa jej všetko v živote zmenilo. Ihneď som zvedavo reagovala a chcela vedieť podrobnosti. Schladila ma je stručná a výstižná odpoveď: „VŠETKO!!!“
Děti jsou pro mě dar a také určitě i pro Vás. Jedna z nejkrásnějších věcí, při které se mi chce hned smát, je slyšet dětský smích. A nemusí to být jen smích dětský. Smích je krásně nakažlivý. Možná jste viděli před časem video, které jsem sdílela na Facebooku. Jeden člověk se smál a nakazil svým smíchem celé metro. Sami víte, jaké to je příjemné, když se smějete. Proto o něm píšu podrobněji také v e-booku Limity jsou jen v naší hlavě aneb jak mít život ve svých rukách.
Naše tělo je jako počítač, ve kterém máme uložené všechny naše zážitky. Pokud jsou s nimi spjaté pozitivní nebo negativní emoce, tím silněji jsou v nás zapsány. Všichni jsme stejní, narodili jsme se čistí, krásní, dokonalí a takoví jsme i právě teď.
